Cierna hora, den 7 - Kotor a Budva

Zacina den 7 a my sa tesime, ze po dvoch valacich dnoch bude zasa jeden akcnejsi. Opatovne zastavujeme pri Svatom Stefanovi, tentoraz na lepsom mieste, a tak vznikaju dalsie gycove fotky :) Potom priechodom cez Budvu mierime smer Boka Kotorska.

Boka Kotorska je vlastne uzasny zaliv, ak sa to tak da nazvat. Boka znamena zatoka. Toto ale nie je hocijaka zatoka. Celkova dlzka boky Kotorskej je 28km a pritom sa nejedna o obycajny kusok mora. Zaryva sa do horskeho masivu tak nejak inak, ako by clovek ocakaval. Hned od hladiny mora sa tycia horske masivy, cim si boka Kotorska vysluzila pomenovanie balkansky fjord . Vsak tie norske fjordy aj v mnohom pripomina. Pobrezie je obsypane malebnymi mesteckami, s ktorych najdominantnejsim je prave Kotor na upati pohoria Lovcen, podla ktoreho dostal cely zaliv svoje meno.

"V zime more zamrza, rano prve luce slnka lad rospustia a premenia vodu v tenucku vrstvu lahuckej hmly. Potom sa zda, akoby clny plavali na oblakoch, ako by boli na obraze vynimocneho ciernohorskeho maliara Voja Stanica." Takto opisuje more okolo Kotora taliansky spisovatel Nicolo Carnimeo. Ja som tu v zime nebola. Ale staci mi zavriet si oci, a dokazem si uplne predstavit atmosferu roztapajuceho sa ladu a jemneho oparu, vznikajuceho nasledne. kazde rocne obdobie tu musi byt nadherne.

Ja som tu ale v priebehu sparneho leta. Dostavame pauzu na 4 hodiny a ako odporucanie, ze co take naj vidiet - vyskriabat sa na ruiny pevnosti nad mestom, vyhlad je vraj nezabudnutelny. Lenze - v tom teple je to ako byt v saune a este vyvijat fyzicku aktivitu! Opat pada moja oblubena veta, ved viete, ta s tym prasatom a potom. Este predtym ale vlezieme do najstarsej casti mesta jednou z troch bran (tou juznou), a ja sa neviem vynadivat na krasne historicke uzke ulicky. Hotove bludisko! Kotor je zapisany v zozname UNESCO a ja hodnotim, ze asi pravom. Ma za sebou naozaj bohatu a pohnutu historiu, miesali sa tu vplyvy europskej aj byzantskej kultury, vzdy bol vyznamnym pristavom, ale aby toho nebolo malo, tak ho postihlo aj par zemetraseni (posledne v roku 1978), ale mestecko vzdy stalo z popola ako bajny Fenix.

Platime 2€ pri vstupe na hradby a uz sa ide k spominanej pevnosti. Ja som pohanana hlavne uzasnymi fotkami, ktore som predtym videla ako lakadlo, ze co vsetko sa da zvrchu nafotit. Fotomania je proste hroza :) Priblizne v polke cesty miname kaplnka Panny Marie uzdravujucej (odtialto je vari moja najlepsie fotka vobec :)). Este je par schodov pred nami, koniec stale v nedohladne. Konecne prechadzam tazkymi dverami do arealu pevnosti, ale napriek tomu este mnozstvo schodov musime zdolat. Ja si cestou odbieham cez okno na druhu stranu pevnosti, kde je uzasna mala kaplnka a nebyt hlucnej francuzskej skupiny turistov, tak si to tam maximalne uzivam. Aspon mam teda peknu fotku. Vraciam sa naspat do pevnosti a konecne zdolavam aj najvyssi bod. Vyhlad je prekrasny, neviem sa vynadivat. Uvedomujeme si ale s Lenkou, ze ak chceme este nieco vidiet, tak musime pomaly valit smerom dole.

Cesta nadol je vzdy rychla, takze uz o necelu polhodinku sme naspat v starom mestecku, pripominajucom svojim tvarom trojuholnik. Motame sa ulickami, s jednym cielom - hlavna brana, veduca do pristavu. Za nou sa totiz nachadza miestne trhovisko, s uzasnym vyberom vsetkeho mozneho. Ovocie, zelenina, ryby, syry, olivy na vahu, masove vyrobky, no proste moj raj :) Samozrejme neodolame a kupujeme si kusok sialene draheho syra, a potom pri dalsom stanku vyborne olivy na vahu, kde predavac je strasne zlaty, pretoze ked zistuje, ze sme zo Slovenska, tak zo seba vysype vsetko, co o Slovensku vie, no, je to take mile. Po davke oliv na ochutnavku dostavame aj kusok melona, no proste mnamka. Olivky nas ale navnadia na jedlo, a tak posledne minuty v Kotore vyuzivame na jedlo, ktore v ten isty moment hlada aj Draza s Opim, takze sadame spolu do pizzerky a na jedno toceno :)
Po Kotore nasleduje Budva, ktora ma tiez zachovalu historicku cast mesta, hovori sa jej Citadela, a je odtial aj pekny vyhlad na pobrezie. Vsak ono aj Budva mala pestru historiu, vraj je to jedno z najstarsich ciernohorskych osidleni. Vychutnavame si ulicky a vyhlady, ktore nasleduju, ale mam pocit, ze po Kotore ma uz nema co ohromit. Co je skoda, pretoze aj Budva si zasluzi nasu pozornost. Budva je zaroven takym najvacsim turistickym centrom Ciernej hory (pre plazovych vylihovacov). Je tu kvantum barov, restauracii, vraj culy nocny zivot. Neviem, ja by som sa radsej vratila niekam do hor, do Durmitoru.

Po prichode do kempu valia vsetci k moru, osviezit sa po sparnom dni, ja mam ale inu cestu. Mierim hore na hradisko nad nasim kempom. Trosku trpnem, ci najdem cestu, ale nakoniec to je bez problemov a ja prichadzam ako keby do ineho sveta. Dycha na mna nejaka mystika, a hoci na podobne veci moc neverim, tu sa citim tak nejako zvlastne. Ono to totiz je subor kaplniek s vyhladom na more a s uzasnym kludom. Som tam takmer sama, len jeden pan polieva travu, asi spravca objektu, ci mozno dokonca majitel, pretoze s blizkeho domceka vychadza aj pani domaca a s usmevom mi odpoveda na pozdrav. Chvilu nasavam tu atmosferu, nieco pofotim, a potom sa s pokorou poberam dole. S dobrym pocitom, ze existuju este taketo miesta.