Cierna hora, den 1

Lenka je u mna uz od nedele, ale az v utorok doobeda, tj v den odjazdu dokupujeme posledne nutne veci a ja sa poobede zacinam konecne balit. Na Zvonarku prichadzame tristvrte hodku pred vecernym odchodom (19.00). Vypadame ako vianocne stromceky, velke batohy, na nich spacaky a karimatky, ja este stan, spredu maly batoh plny jedla a blbosti, v ruke kosik plny dalsieho jedla, ktory chcem supnut pod sedacku. Musi byt na nas komicky pohlad, ako sa gulame od zastavky. Pri buse su uz takmer vsetci, miesta si ale chytat netreba, je urceny zasadaci poriadok. Soferi dokladaju poslednu batozinu, nasa sa tiez v pohode vliezla a ja obzeram, kto mi je viac ci menej sympaticky a na koho vybafnem zoznamovaci ritual.

O siedmej vyrazame, smer Bratislava, Madarsko, Srbsko, Cierna hora. Na prvej benzinke sa zoznamujem s Opim, fajn typkom od Kaplice a s Jurom, z Liptovskeho Mikulasa. Na dalsej zastavke uz aj s ich polovickami. Zda sa, ze si budeme celkom rozumiet. Noc prechrnime, ja sa preberam nadranom, ked miname nejake velke mesto - Belehrad. Vynoria sa mi spomienky na erazmus a to, aku sme v Belehrade zazili kosu. Aj tu ide ale pokrok poriadne dopredu a stavia sa "ostosest". Prefrcime zvysok Srbska a presne na obed prechadzame hranice do Ciernej hory. Cely autobus sa raduje, huraa, uz sme tu :)

Prichadzame do mestecka Plevlja, kde sa pokochame peknou zrekonstruovanou mesitou, vraj s najvyssim minaretom na Balkane (tak to asi nie). Okrem mesity tu nic moc nie je, a tak zvysok pauzy vyuzivame na dojedenie "rizkov z domu" v blizkom parku za zvedavych pohladov domacich. Pokracujeme ku kanonu rieky Tara, ale cestou sa zrazu soferi zacnu tvarit nie moc nadsene. Za chvilu zistujeme, preco. V miestnych kopcoch a serpentinach stracame nejako moc vody. Skusaju to napravit, ale moc sa to nedari. O chvilu stojime dalsiu dost dlhu chvilku a zasa sa opravuje. Nic moc zistenie na to, ze Cierna hora je cela poriadne kopcovita a toto je len prvy den.

Nastastie prichadzame k mostu, ktory sa tyci 150m nad riekou. Pekny vyhlad.
Je tu pamatnik na pocest Lazara Jaukovica, ktory v 1942 odstrelil piaty obluk mostu, aby zabranil postupu nepriatelskych vojsk, pricom ale sam zahynul.

(most cez rieku Tara)

Most odstrelil ale tak sikovne, ze zvysok zostal neporuseny, a tak ho v roku 1946 mohli dokoncit podla originalnych planov.

(kanon Tary po prude rieky, smer sever)

Od mosta sa skriabeme serpentinami 1000 metrov vysoko, aby sme cca po 25km prisli do Zabljaku, vychodiskoveho mestecka NP Durmitor. Staviame stany, rychla vecera a sup do spacakov. Predsa len, nocny presun nas unavil.