Cierna hora, den 4 - Cetinje a Ostrozsky monastyr

"Nie je dolezite, ci je zazitok pozitivny, alebo negativny - hlavne ze je silny". Tato hlaska sa stala mottom stvrteho dna poznavacky Ciernou horou. Neskor vysvetlim, preco.

V tento den boli na plane len dve miesta, ale obe stali za to. Niekdajsie hlavne mesto Cetinje a Ostrozsky monastyr. Cesta z Petrovaca do Cetinje trva priblizne hodinku. Ciastocne lemuje morske pobrezie a kedze prechadzame okolo poloostrovceka Svaty Stefan, tak samozrejme zastavujeme na fotopauzu a vsetci cvakame ako divi. Co uz, ked to je taky skvost :) troska je skoda, ze sa cely poloostrov zmenil na hotelovy komplex a aktualne sa vraj preraba pre nejakeho arabskeho sejka. kedysi sa tam totiz za vlezne dalo dostat aj do vnutra, dnes to uz neplati.

Krasnymi serpentinkami a s vyhladmi na Budvansku rivieru prechadzame hory a o chvilu zastavujeme v mestecku Cetinje. Toto mestecko leziace vo vyske 670m na hraniciach NP Lovcen ma za sebou bohatu historiu a doteraz ho Ciernohorci povazuju ako keby za svoje hlavne mesto, aj ked oficialne je hlavnym mestom Podgorica. Dlhych 500 rokov totiz aj hlavnym mestom bolo. Nebudem rozoberat historiu, kedze ta sa da najst kdekolvek na nete, dolezite je, ze v tomto malom mestecku je co pozerat. Zastavujeme na centralnom parkovisku nedaleko ruin klastora, popri ktorych prejdeme k Cetinjskemu klastoru, ktory je stale funkcny. Cestou pozerame cez sklo okna na plasticku mapu Ciernej hory - uzasne, same hory, pravy raj, aspon pre mna. V klastore platia klasicke opatrenia, je potrebne mat zahalene ramena a nohavice aspon pod kolena. Jedinci, ktori nesplnaju podmienky, sa halia do bielych habitov. Vypadaju fajne, ako mix gospelovej a rockovej kapely :) Prehliadame si kaplnku klastora, kde je ruka Jana Krstitela. Vraj. Potom nas clen klastora sprevadza muzeom (vlezne 2 eura), hovoriac po rusky, tak par ludi, co si este pamata rustinu, preklada. Vdaka im za to.

Nasleduje rozchod. Ja s Lenkou si vyberame z bohatej ponuky muzei a pamiatok Narodne muzeum, konkretne cast, kde sa nachadza Umelecka galeria (studentske vlezne vari 1,5 eura). Institucie sidla v palaci zvanom Vladin dom (Vladny dom). Nie som nadsenec ani znalec umenia, ale celkom sa mi to pacilo. Najvacsou hviezdou je vystavena mega scestovana ikona Bogorodica Filermosa - vystavena v casti Plava kapela (Modra kapla). No, ja som na tej ikone nic extra nevidela, ale asi musi byt velmi vzacna :) Dostali sme k nej aj nejaky vyklad od zamestnankyne muzea, ktoru sme predtym videli umyvat toalety, a tak sme si mysleli, ze je upratovacka. Holt, asi setria pracovnymi silami. Inak mnohe obrazy (najma balkanskeho vidieka) ma viditelne zaujali a preto tento nas postup hodnotim pozitivne.

Po muzeu prechadzame mesteckom. Kochame sa historickymi budovami, v ktorych kedysi sidlili velvyslanectva vsetkych moznych statov a prechadzame aj okolo nejakej strazenej budovy, nazov mi pripominal nieco vladne. Kde ale sidli vlada a prezident? myslela som, ze v Podgorici. Potom prechadzame popri kostoliku v centre, ktory ma zaujimaveho "strazcu" - ze ako Quasimodo. No bol trosku zvlastny, ale inak mily. Teraz uz len pohladat nejake vhodne miesto na jedlo - nemozeme sa dohodnut, kam chceme sadnut, az nakoniec vyberam narychlo miesto, lebo cas sa krati. Davame si klasicky "eno toceno veliko", ja k tomu slane palacinky plnene prsutom, sampionmi, balkanskym syrom a kyslou smotanou - no mnamka. Lenka si dava raznici, taka klasika, jemne bez chuti. Na bus dobiehame tak akurat a vyrazame smerom na Podgoricu, aby sme potom zabocili na mestecko Niksic. Priblizne v polovici cesty medzi Danilovgradom a Niksicom je totiz ten Ostrozsky monastyr. A zaroven zacina aj silny zazitok :)

Ako sa blizime, tak obloha nabera coraz viac olovenu farbu. Ano, ideme do burky. Uplne trpnem, neznasam burky. Za chvilu to zacina byt celkom masaker, strasne fuka, blesky lietaju vsade naokolo a aby toho nebolo malo, tak sa spusti aj krupova smrst. Uplne cumim, ze co sa vonka deje a premyslam, aky velky krup je schopny rozbit sklo na autobuse. Aby toho nebolo malo, tak poslednych 8 km cesty vedie uzkou klukatou cestickou, kde obcas dve auta maju problem vyhnut sa, nieto dva autobusy. Je to naozaj zazitok, prave na tento den sme sa s Lenkou vymenili a ja sedim pri okienku a vidim tie priepasti, okolo ktorych natesno prechadzame. Obcas sa neovladnem a vykriknem "ty vole", aj ked toto slovne spojenie neznasam, proste to inak nejde. Obrubniky na ceste ziadne, vsade krupova smrst, padaky, no proste sila. Obdivujem nasich soferov. Draza sa radsej ani nediva, nema rada vysky a tato cesta je dost brutal. Takto trebars vyzerali auta, ked sme prichadzali k cielu.


Ked sme konecne na parkovisku, tak uz neprsi, vsade je ale bielo. V sandalkach a krataskach vypadame komicky, ale nie sme sami. Je potrebne zdolat este par vyskovych metrov a zakrut, kym sa dostaneme uplne ku klastoru, ale to uz musime peso. Autami sa da, busom uz nie. Prekvapuje ma, ake je tu kvantum ludi, Cetinje, aj ked je turisticky atraktivne, bolo uplne mrtve. Az ked prichadzame hore, tak zistujem, preco tie davy - Ostrozsky monastyr je totiz silnym putnickym miestom. Nie je tu len klastor, ale aj ubytovna pre putnikov. No vypada to otrasne (ti putnici valajuci sa pod strieskou). Zacina zasa liat, tak sa schovavame.
A teraz prichadza ten silny zazitok! Ked trosku prestava prsat, tak nam Jindra hovori, nech sa ideme pozriet hore na terasku, ze to je super. Mame ale pocit, ze tam vedie jednosmerka, kde stoji vela ludi. Ked ale mame spoznavat kulturu, tak uplne! par sa nas teda rozhodne, ze sa postavime do radu a uvidime, na co to vlastne domaci veriaci stoja. som v soku. Babky predo mnou vytahuju z tasiek do obrovskeho kosika takmer vsetko - od ponoziek po napoje, az aj peniaze. O chvilu dojde mnich, vyprazdni kos a dalsia babka smelo dava... kriza. pripomenulo mi to fanaticke babky u nas v oblasti Terchovej napriklad, kde su schopne doniest do kostola cely dochodok a potom mesiac zivorit. Ale hlavne ze ti v kostole sa maju fajn. No comment. Ako sa rad hybe, tak sa dostavame do vnutra budovy. Postupne pomaly prideme na koniec, az do miestnosti, kde sedi mnich. Az potom som si precitala v sprievodcovi, ze to strazi ostatky zakladatela klastora. Vraj. No, dolezite je, ze domaci sa cestou k ostatkom brutalne modlia a bozkavaju vsetko rad za radom - dvere, krize, obrazy - na infekciu ideal. My samozrejme nebozkavame, len sa divame a prave v tom momente zdvihne mnich hlavu, vidi, ze nic nerobime, berie do ruky kriz a - cap kazdeho krizom po hube. Som tak v soku, ze nestacim nejako protestovat. Potom na tej teraske sa tomu vsetci smejeme, ale vysokoval nas riadne. Zvlastny sposob prevracania na ich vieru. Ked uz su takym turistickym miestom, tak by mali chapat, ze turista sa chce pozriet na vsetko, co je pristupne (sli sme predsa poslusne a s pokorou) a nie hned capat krizom, chjo..

Nasleduje uz len zostup k busu a cesta do Petrovacu, kde uz na nas caka dobra vecera. Po veceri este valime na plaz, davame vinko a melon a je nam fajn...