Cierna hora, den 4 - Cetinje a Ostrozsky monastyr

"Nie je dolezite, ci je zazitok pozitivny, alebo negativny - hlavne ze je silny". Tato hlaska sa stala mottom stvrteho dna poznavacky Ciernou horou. Neskor vysvetlim, preco.

V tento den boli na plane len dve miesta, ale obe stali za to. Niekdajsie hlavne mesto Cetinje a Ostrozsky monastyr. Cesta z Petrovaca do Cetinje trva priblizne hodinku. Ciastocne lemuje morske pobrezie a kedze prechadzame okolo poloostrovceka Svaty Stefan, tak samozrejme zastavujeme na fotopauzu a vsetci cvakame ako divi. Co uz, ked to je taky skvost :) troska je skoda, ze sa cely poloostrov zmenil na hotelovy komplex a aktualne sa vraj preraba pre nejakeho arabskeho sejka. kedysi sa tam totiz za vlezne dalo dostat aj do vnutra, dnes to uz neplati.

Krasnymi serpentinkami a s vyhladmi na Budvansku rivieru prechadzame hory a o chvilu zastavujeme v mestecku Cetinje. Toto mestecko leziace vo vyske 670m na hraniciach NP Lovcen ma za sebou bohatu historiu a doteraz ho Ciernohorci povazuju ako keby za svoje hlavne mesto, aj ked oficialne je hlavnym mestom Podgorica. Dlhych 500 rokov totiz aj hlavnym mestom bolo. Nebudem rozoberat historiu, kedze ta sa da najst kdekolvek na nete, dolezite je, ze v tomto malom mestecku je co pozerat. Zastavujeme na centralnom parkovisku nedaleko ruin klastora, popri ktorych prejdeme k Cetinjskemu klastoru, ktory je stale funkcny. Cestou pozerame cez sklo okna na plasticku mapu Ciernej hory - uzasne, same hory, pravy raj, aspon pre mna. V klastore platia klasicke opatrenia, je potrebne mat zahalene ramena a nohavice aspon pod kolena. Jedinci, ktori nesplnaju podmienky, sa halia do bielych habitov. Vypadaju fajne, ako mix gospelovej a rockovej kapely :) Prehliadame si kaplnku klastora, kde je ruka Jana Krstitela. Vraj. Potom nas clen klastora sprevadza muzeom (vlezne 2 eura), hovoriac po rusky, tak par ludi, co si este pamata rustinu, preklada. Vdaka im za to.

Nasleduje rozchod. Ja s Lenkou si vyberame z bohatej ponuky muzei a pamiatok Narodne muzeum, konkretne cast, kde sa nachadza Umelecka galeria (studentske vlezne vari 1,5 eura). Institucie sidla v palaci zvanom Vladin dom (Vladny dom). Nie som nadsenec ani znalec umenia, ale celkom sa mi to pacilo. Najvacsou hviezdou je vystavena mega scestovana ikona Bogorodica Filermosa - vystavena v casti Plava kapela (Modra kapla). No, ja som na tej ikone nic extra nevidela, ale asi musi byt velmi vzacna :) Dostali sme k nej aj nejaky vyklad od zamestnankyne muzea, ktoru sme predtym videli umyvat toalety, a tak sme si mysleli, ze je upratovacka. Holt, asi setria pracovnymi silami. Inak mnohe obrazy (najma balkanskeho vidieka) ma viditelne zaujali a preto tento nas postup hodnotim pozitivne.

Po muzeu prechadzame mesteckom. Kochame sa historickymi budovami, v ktorych kedysi sidlili velvyslanectva vsetkych moznych statov a prechadzame aj okolo nejakej strazenej budovy, nazov mi pripominal nieco vladne. Kde ale sidli vlada a prezident? myslela som, ze v Podgorici. Potom prechadzame popri kostoliku v centre, ktory ma zaujimaveho "strazcu" - ze ako Quasimodo. No bol trosku zvlastny, ale inak mily. Teraz uz len pohladat nejake vhodne miesto na jedlo - nemozeme sa dohodnut, kam chceme sadnut, az nakoniec vyberam narychlo miesto, lebo cas sa krati. Davame si klasicky "eno toceno veliko", ja k tomu slane palacinky plnene prsutom, sampionmi, balkanskym syrom a kyslou smotanou - no mnamka. Lenka si dava raznici, taka klasika, jemne bez chuti. Na bus dobiehame tak akurat a vyrazame smerom na Podgoricu, aby sme potom zabocili na mestecko Niksic. Priblizne v polovici cesty medzi Danilovgradom a Niksicom je totiz ten Ostrozsky monastyr. A zaroven zacina aj silny zazitok :)

Ako sa blizime, tak obloha nabera coraz viac olovenu farbu. Ano, ideme do burky. Uplne trpnem, neznasam burky. Za chvilu to zacina byt celkom masaker, strasne fuka, blesky lietaju vsade naokolo a aby toho nebolo malo, tak sa spusti aj krupova smrst. Uplne cumim, ze co sa vonka deje a premyslam, aky velky krup je schopny rozbit sklo na autobuse. Aby toho nebolo malo, tak poslednych 8 km cesty vedie uzkou klukatou cestickou, kde obcas dve auta maju problem vyhnut sa, nieto dva autobusy. Je to naozaj zazitok, prave na tento den sme sa s Lenkou vymenili a ja sedim pri okienku a vidim tie priepasti, okolo ktorych natesno prechadzame. Obcas sa neovladnem a vykriknem "ty vole", aj ked toto slovne spojenie neznasam, proste to inak nejde. Obrubniky na ceste ziadne, vsade krupova smrst, padaky, no proste sila. Obdivujem nasich soferov. Draza sa radsej ani nediva, nema rada vysky a tato cesta je dost brutal. Takto trebars vyzerali auta, ked sme prichadzali k cielu.


Ked sme konecne na parkovisku, tak uz neprsi, vsade je ale bielo. V sandalkach a krataskach vypadame komicky, ale nie sme sami. Je potrebne zdolat este par vyskovych metrov a zakrut, kym sa dostaneme uplne ku klastoru, ale to uz musime peso. Autami sa da, busom uz nie. Prekvapuje ma, ake je tu kvantum ludi, Cetinje, aj ked je turisticky atraktivne, bolo uplne mrtve. Az ked prichadzame hore, tak zistujem, preco tie davy - Ostrozsky monastyr je totiz silnym putnickym miestom. Nie je tu len klastor, ale aj ubytovna pre putnikov. No vypada to otrasne (ti putnici valajuci sa pod strieskou). Zacina zasa liat, tak sa schovavame.
A teraz prichadza ten silny zazitok! Ked trosku prestava prsat, tak nam Jindra hovori, nech sa ideme pozriet hore na terasku, ze to je super. Mame ale pocit, ze tam vedie jednosmerka, kde stoji vela ludi. Ked ale mame spoznavat kulturu, tak uplne! par sa nas teda rozhodne, ze sa postavime do radu a uvidime, na co to vlastne domaci veriaci stoja. som v soku. Babky predo mnou vytahuju z tasiek do obrovskeho kosika takmer vsetko - od ponoziek po napoje, az aj peniaze. O chvilu dojde mnich, vyprazdni kos a dalsia babka smelo dava... kriza. pripomenulo mi to fanaticke babky u nas v oblasti Terchovej napriklad, kde su schopne doniest do kostola cely dochodok a potom mesiac zivorit. Ale hlavne ze ti v kostole sa maju fajn. No comment. Ako sa rad hybe, tak sa dostavame do vnutra budovy. Postupne pomaly prideme na koniec, az do miestnosti, kde sedi mnich. Az potom som si precitala v sprievodcovi, ze to strazi ostatky zakladatela klastora. Vraj. No, dolezite je, ze domaci sa cestou k ostatkom brutalne modlia a bozkavaju vsetko rad za radom - dvere, krize, obrazy - na infekciu ideal. My samozrejme nebozkavame, len sa divame a prave v tom momente zdvihne mnich hlavu, vidi, ze nic nerobime, berie do ruky kriz a - cap kazdeho krizom po hube. Som tak v soku, ze nestacim nejako protestovat. Potom na tej teraske sa tomu vsetci smejeme, ale vysokoval nas riadne. Zvlastny sposob prevracania na ich vieru. Ked uz su takym turistickym miestom, tak by mali chapat, ze turista sa chce pozriet na vsetko, co je pristupne (sli sme predsa poslusne a s pokorou) a nie hned capat krizom, chjo..

Nasleduje uz len zostup k busu a cesta do Petrovacu, kde uz na nas caka dobra vecera. Po veceri este valime na plaz, davame vinko a melon a je nam fajn...

Cierna hora, den 3 - NP Biogradska gora a presun k moru

Treti den balime stany a obloha je ako vymetena, nikde ani mracka, ide ma porazit. My sa ale musime presunut dalej. Zo Zabljaku sa vraciame k mostu cez Taru zazivajuc krasny moment mora oblakov v udoli Tary (skoda, ze cez sklo autobusu sa foti blbo, vsetko som musela vymazat). Mierime na Mojkovac. 44km sa vezieme proti prudu rieky Tara a vyhlady su uzasne. Samozrejme pre ludi cez ulicku. Sedime na zlej strane busu, ale to platilo vseobecne na cely zajazd, ze najkrajsie vyhlady boli vzdy na opacnej strane. Kusok od Mojkovaca zacina NP Biogradska gora v pohori Bjelasica.Vstupne mame zaplatene cestovkou, ale malo by sa pohybovat v rozmedzi 1-2€. Mame tu dve hodinky na prechadzku okolo Biogradskeho jazera. NP ma rozlohu 5400 ha, z coho 80% tvoria lesy. Bol to tiez jeden z prvych NP v Europe, vyhlaseny uz v roku 1878. Okrem mnohych endemitov (rastlinkari sa tu vyblbnu) je v NP zopar fakt krasnych jazier a mne je luto, ze mame len tie dve hodinky a len na to jedno jazero. Hore je totiz vidiet krasny odlesneny hreben, kde sa daju najst salase - ach, to by sa tam krasne spalo! :)

Po Biogradskej gore prchame busom smer more. Cestou miname krasne hory, tunely preryvaju Ciernu horu ako emental a ja si hovorim, ze kam sa hrabe Slovensko. Aspon s tymi horami teda. Kusok za Kolasinom opustame kanon rieky Tary a vchadzame do kanonu rieky Moraca. O chvilu stojime pri Klastore Moraca, nasej dalsej pauze. Este v buse nam Jindra hovori, ze je zvedavy, ci tam este stoja iste toalety hned pri vstupe. Vraj su to najhorsie wecka, ake kedy videl v Ciernej hore. Bohuzial po vystupe z busu zistujeme, ze uz nestoja. Alebo zeby nastastie?

Nahrnieme sa do klastora. Cast je pristupna verejnosti, cast len mnichom, ktori tam stale ziju. Vita nas krasne obstarana zahradka, kvitnuce ibisteky, dozrievajuce hrozno a pri nom dozrievajuce kiwi. Hotovy raj v pustatine. Avsak nasa grupa sa nejako znepacila panej, ktora predava krestanske suveniry a napriek tomu, ze od Jindru vieme, ze sa tu nikdy vstupne nevyberalo a ani nikde nevisi cedula s vleznym, aj tak sa baba vrha na Jindru a silou mocou nas chce skasnut. Jindra vymysla, ukeciava, dokonca baba zavola predstaveneho klastora, ale ten sa len pekne usmeje a ze musime zaplatit. Super. Ono ani tak nejde o tu platbu samotnu, ale o princip. Okrem nas sa tam motali aj ini turisti, a tych nikto neskasol. Proste sme boli trnom v oku a Jindrovi to celkom pokazilo naladu. Mne tiez. Zvlastny pristup k zahranicnym turistom.
Z monastyru Moraca vedie nasa cesta kanonom Moraca k hlavnemu mestu Podgorica. Kanon je uchvatny, riecka zarezana hlboko v skalnom udoli a nad tym vysoko v horach zeleznicne viadukty - no zasa ina kochacka :) A my zasa sedime na zlej strane :( Chjo. Hlavne mesto len prechadzame, nie je tu nic extremne vyznamne. Robime malu pauzu pri Skadarskom jazere, kde Jindra dohaduje podmienky nasho vyletu po jazere. Ten ma byt v niektory iny den. Kochackovou cestou cez hory prekracujeme pomyselnu hranicu a zrazu sa pred nami otvara sire more. Aj ked more nejako extra nemusim, tak pohlad to je uchvatny a cely bus urobi take nadsene "jeeeee".. :) Ono totiz asi tri roky dozadu bol otvoreny tunel popod primorske kopceky, a tak sa cesta podstatne skratila. Kedze ale ideme prvy raz, tak to bude panoramaticky! :)

Je podvecer a my prichadzame kusok od mestecka Petrovac na Moru. Prichadzame do kempu Maslina, kusok od plaze Buljarica. Este pred vecerou bezime k moru, rychlo sa vykupat. Plaz je olemovana este jednym kempom, ktory vypada ako ciganska kolonia. Nic moc. Inak je to ale celkom pekna plaz, este nezastavana hotelmi, krasne sutrikova, pekne vyhlady na obe strany. Zistujem, ze v mori sa plava uplne genialne kraul, a tak si to vychutnavam. Fotim aj nejake gycovky, vsak treba nieco od mora. Po veceri mame celozajazdovu zoznamovaciu akciu na plazi, popija sa cervene ciernohorske vinko a ja odchadzam z plaze s poslednymi ludmi. Dalsi fajny den za nami :)

Cierna hora, den 2 - Durmitor - ide sa na hory

Rano sa zobudzame do pekneho mlieka. Nie som moc nadsena, aj ked tajne dufam, ze sa to zdvihne a bude pekne. Po nocnom dazdi je vsetko mokre, snad kym sa vratime, tak stany trosku obschnu. Na dnesok su planovane dve alternativy - menej zdatni mozu vyrazit na prechadzku okolo Cierneho jazera, zdatnejsi maju v plane vystup na Savin kuk (2313m). Hore sice vedie lanovka, ale nikto nevie, ci premava. Z kempu by to malo byt na vrchol 3 a pol hodky, majitel nas presviedca, ze cesta je perfektne znacena. Lenka si nebrala pohorky, lebo planovala iba jazero, nakoniec ale k samotnemu jazeru nikto nechce, lebo aj na vrchol sa ide okolo neho, tak sa pridava k hlavnej skupinke a ze uvidi, pokial dojde. Prinajhorsom k lanovke a odtial naspat.

K jazeru nam to trva nieco cez pol hodinku. Kopce su v mlieku. Potom zacina chodnik stupat a je dost rozbity a blatisty, a ja troska trpnem, ze co Lenka. Ide ale perfektne, aj tempo drzi fajne, mala by som ju bravat castejsie na hory :) Jemne vlnitym terenom by sme sa mali dostat k lanovke, ked tu zrazu v peknom zostupe sa sprievodca Jindra zbada, ze asi ideme zle. Tak sa vracia omrknut, kde sme zle odbocili a my cakame, s cim pride. Samozrejme sa vrati s tym, ze to otacame. Volky nevolky slapeme hore kopciskom, aby sme zrazu zazili krasny moment, ked sa z hmly zacali vynarat okolite kopceky. Jindra ale opat zistuje, ze sme predsa len zle, dohadujeme sa viaceri nad jednou mapou, ze ktora cesta vlastne bude ta spravna (znacenie v Cierne hore je otrasne, hlavne chybaju rozcestniky). Ja ukazujem na jeden smer, ktory sa mi pozdava, nikto ale neda na moje slova a tak nakoniec ideme opat prvou cestou, ktorou zideme uplne do jednej casti Zabljaku, aby sme po asfaltke dosli ku vlekom. Podla mna peknou obchadzkou, ale co uz. Nevadi. Savin kuk je v mrakoch.

Pred nami je konecne hlavny stupak a my po zabiti dvoch hodin namiesto jednej uz aspon priblizne vidime ciel cesty. Na nase prekvapko lanovka premava, a tak Lenka s Drazou mieria jasne k lanovke (Draza a Opi su fajny manzelsky par z Kaplice, paradni srandisti, s ktorymi sme nakoniec travili hlavny cas dovce). Ja to aj Lenke schvalujem, predsa len, tie tenisocky nie su na hory to prave. Ja s Opim valime peso popod lanovku. Je hnusne teplo, kto by bol povedal, ze tu bude taky hic. Potim sa jak prase (moja oblubena veta pocas celej dovce). Cestu spomaluju krasne maliny rastuce rovno na zjazdovke. Spominam si na MatusaM z HIKINGu, ktory iduc v NT dokazal jednou rukou aj cesat cucoriedky na papu a pripadam si v tych malinach ako on :) Stupak to ale nakoniec nie je tak strasny, cesta celkom ubieha, aj ked vdaka malinkam nam to trva o cosi dlhsie.

V polke kopca je medzistanica lanovky. Tam caka Draza s Lenkou, lebo Draza si netrufla ist na druhu cast lanovky, ktora isla ponad pekne skalky (strach z vysok). Lenka by aj hore este sla, ale je kolegialna, a tak aby sa presli, tak aspon ze zidu dole peso. Lucime sa s nimi, oni nam praju vela stastia hore sutou, ktora nas caka, a ze teda sa stretneme az v kempe. My valime na zvysok cesty, je to pekna strminka. Ubieha to ale rychlo, za chvilku sme pri vrchnej stanici lanovky. Tu sa teren meni zo sutiny v prijemne travnaty a ja celkom lutujem, ze baby nesli hore tou lanovkou, dost by sa im to pacilo. Za lanovkou je pekny pramen, plny nahadzanych minci, vraj liecivy. Kusok od pramena je sedielko, kde ja stracam dych - samozrejme od tej nadhery. Hory sa krasne odkryli, pod nami je krasne udolicko a na druhej strane krasne konciare, niekde medzi nimi aj najvyssi vrch Durmitoru - Bobotov kuk (2522m). V niektorych zlaboch je este vidiet sneh. Opi nachadza fajnu skalku a na otazku, ze ci tam ma ist, som mu povedala, ze vsak chod (potom si uvedomiac, ze ma Draza varovala, ze na co mu kyvnem, tak to on urobi). A vznika takato pozovacka, rovno nad priepastou. Odtialto je to na samotny vrchol uz len par minut a tak o chvilu sme tam (k tej ceskej vlajke sa nepriznavam :))

Vyhlady su super, aj ked jemne sa mraci. Doberame si Jura s Ankou, par z Liptovskeho Mikulasa, ktori vypadali ako zdatni horali, ale nakoniec sa az uplne hore vyviezli lanovkou a aj sa nou nechali zviezt. Z vrcholu mame teda Durmitor ako na dlani, okrem nas tu je aj dost inych ludi, prevazne lanovkarov. Dole je vidiet Cierne jazero a roztahany Zabljak. Davame vrcholovu palenku a ja tiez pivecko, ktore som si vytrepala hore. Je tu fakt nadherne. Raz ale kazda kochacka konci a je cas na navrat. Padaju este navrhy vybrat sa druhym udolim, ale dole vedie hnusny zaisteny usek a nikto nepozna poriadne cestu, tak radsej ideme naspat tou istou.

Jindra prehlasuje, ze chce objavit ten chodnik, ktory sme nenasli, ked sme bludili, tak sa pridavame k nemu. Ako zbiehame dole, tak zacina jemne hrmiet. Zrazu v polke prvej lanovky zacina burka a my sa ukryvame pod strieskou jednej budky a nakoniec aj v budke. Esteze tam bola. Celkom slusny dazdik to bol. Ked je po dazdi, tak schadzame zvysok a od spodnej stanice lanovky nachadzame ten spravny chodnik. Tak tymto sme sem mali dojst! Najlepsie je, ze o chvilku stojime na mieste, kde sme to tak bludili a je to presne ta cesta, ktoru som ukazovala, ze sa nou mame vybrat. No, a ze nikto neveril mojmu orientacnemu zmyslu! O chvilu sme pri jazere, kde sadame do restiky, ktora je vraj typicka tradicnou ciernohorskou kuchynou. Davame si pivko, bohuzial nemaju tocene. Ja s Opim si davame aj polievocku, rozhodujeme sa pre jahnaciu, kedze je pre tento kraj typicka. A bola veru mnamkovska :)

Od restiky nas caka uz len posledna polhodka do kempu a pekny turovy den je za nami. Prichadzame zasa s kvapkami dazda a ja len tak tak stiham vbehnut do stanu, ked zacne zasa poriadny lejak. Lenka s Drazou su uz v kempe, k jazeru trafili paradne, ale do kempu uz nie (ked ich doplietol aj jeden clovek z nasho zajazdu), a tak schadzaju az do centra Zabljaku, a potom sa obklukou vracaju do kempu, vraj za solidneho nadavania. Ani sa nedivim, bol to kus cesty. Neviem no, mne trasa od jazera do kempu orientacne narocna neprisla, ak je ale v skupine motak, tak uspech je zaruceny. Po sprche a fajnej veceri sedime dlho do noci vonka a klabosime. Aspon postupne spoznavame aj inych ludi z nasho zajazdu. Fajny den :)

Cierna hora, den 1

Lenka je u mna uz od nedele, ale az v utorok doobeda, tj v den odjazdu dokupujeme posledne nutne veci a ja sa poobede zacinam konecne balit. Na Zvonarku prichadzame tristvrte hodku pred vecernym odchodom (19.00). Vypadame ako vianocne stromceky, velke batohy, na nich spacaky a karimatky, ja este stan, spredu maly batoh plny jedla a blbosti, v ruke kosik plny dalsieho jedla, ktory chcem supnut pod sedacku. Musi byt na nas komicky pohlad, ako sa gulame od zastavky. Pri buse su uz takmer vsetci, miesta si ale chytat netreba, je urceny zasadaci poriadok. Soferi dokladaju poslednu batozinu, nasa sa tiez v pohode vliezla a ja obzeram, kto mi je viac ci menej sympaticky a na koho vybafnem zoznamovaci ritual.

O siedmej vyrazame, smer Bratislava, Madarsko, Srbsko, Cierna hora. Na prvej benzinke sa zoznamujem s Opim, fajn typkom od Kaplice a s Jurom, z Liptovskeho Mikulasa. Na dalsej zastavke uz aj s ich polovickami. Zda sa, ze si budeme celkom rozumiet. Noc prechrnime, ja sa preberam nadranom, ked miname nejake velke mesto - Belehrad. Vynoria sa mi spomienky na erazmus a to, aku sme v Belehrade zazili kosu. Aj tu ide ale pokrok poriadne dopredu a stavia sa "ostosest". Prefrcime zvysok Srbska a presne na obed prechadzame hranice do Ciernej hory. Cely autobus sa raduje, huraa, uz sme tu :)

Prichadzame do mestecka Plevlja, kde sa pokochame peknou zrekonstruovanou mesitou, vraj s najvyssim minaretom na Balkane (tak to asi nie). Okrem mesity tu nic moc nie je, a tak zvysok pauzy vyuzivame na dojedenie "rizkov z domu" v blizkom parku za zvedavych pohladov domacich. Pokracujeme ku kanonu rieky Tara, ale cestou sa zrazu soferi zacnu tvarit nie moc nadsene. Za chvilu zistujeme, preco. V miestnych kopcoch a serpentinach stracame nejako moc vody. Skusaju to napravit, ale moc sa to nedari. O chvilu stojime dalsiu dost dlhu chvilku a zasa sa opravuje. Nic moc zistenie na to, ze Cierna hora je cela poriadne kopcovita a toto je len prvy den.

Nastastie prichadzame k mostu, ktory sa tyci 150m nad riekou. Pekny vyhlad.
Je tu pamatnik na pocest Lazara Jaukovica, ktory v 1942 odstrelil piaty obluk mostu, aby zabranil postupu nepriatelskych vojsk, pricom ale sam zahynul.

(most cez rieku Tara)

Most odstrelil ale tak sikovne, ze zvysok zostal neporuseny, a tak ho v roku 1946 mohli dokoncit podla originalnych planov.

(kanon Tary po prude rieky, smer sever)

Od mosta sa skriabeme serpentinami 1000 metrov vysoko, aby sme cca po 25km prisli do Zabljaku, vychodiskoveho mestecka NP Durmitor. Staviame stany, rychla vecera a sup do spacakov. Predsa len, nocny presun nas unavil.