doma...

...cely vikend prsalo. Zacalo v piatok vecer a prestalo dnes o druhej poobede, ked som sa pomaly zberala na cestu naspat do BM... tak som aspon bleskovo zachytila jar na Slovensku, tu je vysledok..

jar je doplnena jesenou zivota - tu preziva nasa Bobinka. A je to vidiet. Ale ja v jej krasnych smutnych starych psich ociach vidim vsetko to dobre, co si s nami Bobca prezila. Kedysi ako dieta som verila, ze bude s nami navzdy. Ach, to by sa dalo spominat, co vsetko sme spolu zazili a pobehali, prisla k nam ako male steniatko, taky cierny hravy uzlicek to bol :) Kolko som mala rokov, desat? jedenast? Dnes uz viem, ze tu uz asi dlho nebude. Uz sa aj tak zverolekar divil, ze je akasi stara :) A tak si ju zvecnim aspon takto, v mimoriadne culej forme po celej prelezanej zime, aj psy citia, ze ide jar. Chcela by som verit, ze to este nie je jej posledna...

Jar v Brne...

...takto ju vidim tento rok ja...

Burial - Archangel

Burial. Dalsia vec, ktoru som objavila vdaka _FM. A hned, ako som mala moznost zohnat oba albumy, tak boli u mna. A od zaciatku roka nepocuvam poriadne nic ine.. aj prvy nepomenovany, aj druhy Untrue su uplne vuau.. to ze su vuau znamena, ze su v mojom pomyselnom rebricku naozaj top a to dokazuje aj vyskyt oboch albumov medzi mojimi oblubenymi mp3 na mobile.. niekde som citala, ze tato hudba uplne odzrkadluje stav mysle a duse niekde medzi dnom a nocou.. ano, to by sedelo a pri takom niecom sa mi dobre soferuje, haluz :)lebo mp3 si pocuvam hlavne v aute (aj ked to znie dost zvlastne, soferovat pri takejto hudbe, toto prekonava uz len drum za volantom ;)). Pise sa tiez, ze autor tohto pre mna uzasneho dubstepoveho projektu je doteraz neznamy a drzi sa v anonymite, neposkytuje rozhovory, a ak ano, tak len zriedkavo. Dalsi dovod na to, aby som si tuto polotajomnu, polodepresivnu hudbu oblubila.. takze tu nechavam na ukazku skladbu z druheho albumu Untrue s nazvom Archangel, pretoze je k nej prilozene sice nie originalne burialovske, ale aj tak dost silne video.. vsak posudte sami.

Tien vetra

Kedysi ako male decko som zavitala do nasej obecnej kniznice a zacala som citat.. vsetko.. vela knih, od kraja.. edicia Stopy u mna frcala najviac, citala som jednym dychom, kolkokrat do noci. Drzalo ma to este aj pocas strednej skoly, aj ked zanre sa menili, ked tu zrazu s prichodom na vysku sa moje citanie knih zastavilo. S internetom. Ano, je to pliaga. A pre mna uz aj urcity druh zavislosti. Citam sice stale, ale instatne, kaziac si zrak.. citam noviny, ktore boli mojim ritualom uz pocas osmich rokov na gymnaziu, akurat uz nedrzim papierove vydanie, ale klikam myskou. Citam o horach, turistike, cestovani, kulture, sporte, mode, preklikam vsetko, nic mi neunikne, vsak existuje tolko moznosti, co vsetko sa da citat, ze cas na realne knihy neostava.. uvedomujem si, ze je to chyba.

Ale obcas ma z tej mojej internetovej reality dostane nejaka tlacena kniha. Nie v e-podobe. A ja sa znova vraciam do tych starych cias..

Tak sa tomu stalo aj teraz, ked som travila tyzden na lyzovacke, bez internetu a draha sestricka ma vybavila dvoma knihami (okrem toho som samozrejme vyrazila nabalena vsetkymi moznymi casopismi, lebo treba najprv relax pre mozog). Prva kniha bola taka lahsia, instatnejsia, ako ja hovorim, ziadna komplikovana zapletka, klasicke vztahove problemy z prostredia Blavy. Typicke citanie pre baby, aj ked zasa nie cervena kniznica. Tuto knihu som si citala na zjazdovke pri slniecku, takze to zapadalo do atmosfery. Druha knizka ma najprv nelakala, bola moc hruba, cez 400 stran, bala som sa, ze ma bude nudit, alebo ze ju nedocitam a v Brne uz nebude cas vratit sa k nej. Aka som vsak bola prekvapena, ked som sa do nej den pred navratom zacitala a uz som neprestala. Spomenula som si na vsetky knihy, ktore ma takto dostali (hej, priznavam, tym, ze malo citam knihy, tak som sa dostala vacsinou len k tym znamejsim, takze som takymto stylom zhltla napriklad vsetky knihy od Dana Browna, ci cast knih od Coelha, ale povedzte, ze kto ich nezhltol, ked obaja vedia, ako napisat bestseller? ;))

Kniha mala nazov Tien vetra. Napisal ju spanielsky, pardon katalansky prozaik Carlos Ruiz Zafon a sice na prebale bolo napisane, aka bola uspesna a kolko sa jej predalo, tak som tomu aj tak nevenovala pozornost. Az po precitani a hladani dalsich info o knihe som zistila, ze to bol naozaj bestseller.. co uz, som teda citatel komerciak. Dolezite je, aby sa predsa kniha pacila citatelovi, ze? nemam rada tych akoze presvedcenych literatov, ktori budu tvrdit, aky je to odpad len preto, aby si udrzali fazonu medzi rovnako presvedcenymi znamymi, a potom to tajne hltaju doma.. ja taka nie som.. a tak rovno priznavam, ze - ta kniha ma uplne pohltila a fakt sa mi pacila :)
Je to pribeh z povojnovej Barcelony (po mojej navsteve Barcelony dalsie plus ;) chlapca Daniela, ktoreho otec vlastniaci antikvariat ako desatrocneho vezme do prisne tajneho Cintorina zabudnutych knih. Tam si ma vybrat jednu knihu, ktoru si adoptuje a bude na nu davat pozor po cely svoj zivot. Daniel si vyberie knihu Tien vetra od neznameho autora Juliana Caraxa, ktora ho uplne nadchne a pri patrani po autorovych inych dielach ci po autorovi samom zisti, ze knihy zmizli zo zemskeho povrchu tak, ako aj akekolvek info o ich autorovi. Patranie po informaciach ovplyvni na roky cely jeho zivot a ja som prezivala vsetky radosti, starosti, trapenia a problemy, ktore Danielovi patranie po stopach zivota autora prinasalo, spolu s nim. Nechyba nadych tajomna, jemna krimi zapletka a ani laska (jasne, ta je tam kvoli zenskym citatelkam, ale vsak povedzte vy chlapi, bez nas bab by ste aj tak boli strateni, a tak to bolo aj s hlavnymi hrdinami tejto knihy). Aj ked nie vzdy je ta laska naplnena a stastna. A taku knihu povazujem za dobre napisanu.. taku, ktora vas vtiahne tak do deja tak, ze nevnimate cas ani zivot okolo seba az kym nedocitate poslednu stranku. A prave toto sa mi po dlhej dobe stalo prave pri Tieni vetra. Odporucam.

zima este neskoncila...

O tom som sa presvedcila minuly tyzden v susednom Rakusku. Konecne zasa lyze! :) tesila som sa, ako vypadnem z prace a zo skoly a konecne vypnem, huraaa.. uz som totiz zacinala mat vsetkeho plne zuby. povedala som si, ze aspon tyzden skusim nemysliet na to, ako sa musia finisovat merania v labine a ako tyzden vypustim z hlavy pracu, kde ma tesne pred dovcou zamrzeli urcite veci.. ale co uz, prec s tym, podme na hory! :)

Uz po druhykrat sme zvolili za miesto relaxu historicke mestecko Radstadt, avsak tentoraz sme dosli uplne na konci sezony, co bolo vidiet na vyludnenych uliciach a hoteloch (si moc ale neviem predstavit, ako to tam musi vyzerat v plnej sezone). Mne sa prelom zimy a jari paci, dole sa uz nezadrzatelne blizi jar, kdezto hore si travicka na vyrasenie este chvilku pocka..

A tento prelom medzi rocnymi obdobiami mi poskytuje aj krasne farebne moznosti na fotenie, ako napriklad tu :) Radstadt ako na dlani, fotene od historickeho centra smerom na udolie veduce k znamemu stredisku Obertauern.

Celu lyziarsku oblast Ski Amade pokryva jeden skipass, ktory je ale uz dost drahy (zahrna v sebe aj oblast Schladmingu a Dachteinu, Hochkonig, Gasteintal, kde sme boli vlani, a Grossaltal), a tak si kupujeme skipass len na par stredisk Salzburger Sportwelt (cena mimo hlavnu sezonu na 6 dni = 170€). Bohate to ale staci.

Zo skusenosti spred dvoch rokov vieme, ze najkvalitnejsie zjazdovky su v Zauchensee, tak sa vyberame druhy den po prichode rovno tam. Je nadherny slnecny den, radost lyzovat. Vyhlady su daleke, skoda, ze nedokazem identifikovat vsetky vrcholy. Tu je panoramka smerom na vychod s dominantnym vrchom nad celym Zauchensee Strimskogelom, 2139m, vlavo.

Zjazdovky boli krasne upravene, aj ked vdaka slniecku rychlo povolovali z tej doobednajsej tvrdosti. Bola nedela, a tak bolo celkom plno, lebo okrem cezpolnych prislo na svahy aj dost domacich, vyuzit este posledne moznosti lyzovania.. akurat na tejto foto je tych ludi nejako malo :) ale dobre pre mna :)
Este raz Strimskogel, tentoraz od vrcholovej stanice lanovky na Gamskogel, 2188m, s vyhladom na Tennengebirge, vlavo a na masiv Dachteinu, za Strimkogelom.

V Zauchensee byvaju pravidelne preteky svetoveho pohara. Tuto sutaznu trat som si tiez zisla, vrcholove partie su uplne mnam, dolna cast je typicka celkom prudkymi a uzkymi zakrutami a strmymi zrazmi, toto je pohlad na posledny cielovy padak.. oproti cierna zjazdovka, ktoru som tiez zisla, az ma nozicky boleli :)

Dalsia panoramka zahrna prave moju oblubenu cast, je to vrchna partia zjazdovky svetoveho pohara, krasne vyhladova a tato foto sa mi podarila ako z reklamneho katalogu, hehe.. ludia na lehatkach ani nevedeli, ze pozuju..

Sedim na konari a je mi dobre... ehm, teda na lanovke.. tato je ako jedna z mala taka troska obstarozna, este ju nestihli vymenit za novsie, vobec to ale nevadilo, aspon bola kochacka.. jeden pan od Viedne mi porozpraval, ako si teraz zaspominal vo vynovenom stredisku Flachau, ze kedysi tam boli len taketo sedacky, ale to uz je daavno :)

Vlnka sem, vlnka tam.. tak takato dobra este nie som :)
Po vyradostenom slnecnom dni (a specenom) som v rozradostenej nalade pokracovala.. pofotila som teda nejake nocne panoramky, ale kedze nemam stativ, tak ako nahrada mi posluzilo drevene zabradlie balkona.. toto je zaber prave na Flachau, vidiet aj ratraky, super :)

A tu je nocny Radstadt... na to, ze su to moje nocne skoroprvotiny, si myslim, ze to celkom ujde..

Dalsi den sme vyrazili do Flachau, aby sa nepovedalo, ze chodime stale na to iste miesto (ono to tak nakoniec aj vzdy dopadne, oba roky sme skoncili s bilanciou Zauchensee : Flachau = 5:1) Je to troska rodinnejsie a miernejsie stredisko, ale pocasie bolo stale nadherne, takze lyzovacka bola idealna..

A pocas nej sa vyskytli aj taketo krasne vyhlady na zapad, na Vysoke Taury.. zasa ma zamrzelo, ze neviem presne, co je co..

Urobila som si aj panoramku vychodneho smeru, tam niekde je nase oblubene Zauchensee a naozaj ho je vidiet :) vpravo vrch Saukarkopf, 2014m? asi?

Este som si zapozovala s mamcou aj so severnym pohladom, na pre mna velmi lakavy Dachstein..

Teraz je vidiet v detaile Zauchensee, aj ked len najvrchnejsie partie :)

Treti den sa urobilo hnusne, ale fest. Hmla taka, ze som nevidela ani kam vlastne lyzujem.. tak sme to velmi rychlo vzdali a dali si prechadzku mesteckom. Z dob minulych sa zachovalo historicke opevnenie a tri strazne veze.. toto je jedna z nich.

Stvrty den sa ku hmle pridalo aj snezenie. Co viac si moze lyziar priat (po pravde ani jedno, viditelnost sa zhorsi, na zjazdovke sa tvoria hromady snehu, nic moc teda..) a padal taky dost mokry, takze po par jazdach to nezvladli ani nase akoze nepremokave bundy. A tak sme to zasa zabalili skor.

Piaty den to ale zacalo vypadat zasa nadejne. Hmla sice bola stale, ale obcas, velmi velmi obcas, sa rozostupila a ukazala taketo pohlady.. toto je dojazd jednej zjazdovky k "centru" Zauchensee, z tohto pohladu romantika, "az prasti" :)

Ocino po studiu map dostal blaznivy napad vyjst autom na vrch Rossbrand. Je to vrchol nad Radstadtom, vyska cca 1700m, peso vraj na tri hodiny hore, nadherny kruhovy vyhlad, vraj jeden z najkrajsich v Alpach vobec, je z neho vidiet 150 vrcholov. A hore vedie cesta. Bohuzial v zime zjazdna len po urcity usek, co je skoda, inak by sme fotili Dachtein takmer z pomedzi mrakov :) A tak mam aspon fotku Radstadtu jemne z vysky.. fotka to je troska tmavsia, predsa len pocasie nic moc, ale ma pre mna taku tajomnu atmosferu.

Posledny lyziarsky den si hmla nedala pokoj. Uz ma to s nou nebavilo. Aby som teda na zjazdovke ostala, tak sa to obcas zasa rozostupilo. Takto. S tymi slnecnymi dnami to sice nemalo nic spolocne, ale vobec mi to nevadilo. Zjazdovky boli totiz ako pocas najvacsej zimy. Nadherne upravene a tvrde, uz totiz nesnezilo a ludi bolo malo, takze sa teren nenicil, co sposobilo, ze ma nasi nakoniec museli tahat zo zjazdovky, tak ma to lyzovanie zacalo bavit :)

A tak pridam len malu chutovku na zaver - takmer pravu rakusku strudlu, s hrbou mnam mnam slahacky.. to som sa krasne posledny den presladila :))

A hoci som zahlasila, ze o rok skusime pre zmenu uplne ine stredisko (laka ma Nassfeld v Korutansku na hraniciach Rakuska, Talianska a Slovinska, alebo prave nedaleky Schladming), verim, ze sem raz este zavitam. A uplne idealne by to bolo v lete. Letna priroda a hory su zasa uplne o niecom inom a tu sa da z turistickeho hladiska vyblbnut uplne nadherne :) (tak kto ma sem vezme?) ;)

NNEKA - Heartbeat

Nebyť MTV a tejto kulisy po večeroch na lyžovačke v Rakúsku, tak by som ani nespoznala túto celkom schopnú speváčku aktuálne žijúcu v Nemecku, avšak pochádzajúcu z Nigérie. Nneka, ktorá si v profile na MySpace uvádza žánrové rozpatie hip hop, soul a reggae a jej vec, ktorá ma zaujala najviac - Heartbeat.