Tien vetra

Kedysi ako male decko som zavitala do nasej obecnej kniznice a zacala som citat.. vsetko.. vela knih, od kraja.. edicia Stopy u mna frcala najviac, citala som jednym dychom, kolkokrat do noci. Drzalo ma to este aj pocas strednej skoly, aj ked zanre sa menili, ked tu zrazu s prichodom na vysku sa moje citanie knih zastavilo. S internetom. Ano, je to pliaga. A pre mna uz aj urcity druh zavislosti. Citam sice stale, ale instatne, kaziac si zrak.. citam noviny, ktore boli mojim ritualom uz pocas osmich rokov na gymnaziu, akurat uz nedrzim papierove vydanie, ale klikam myskou. Citam o horach, turistike, cestovani, kulture, sporte, mode, preklikam vsetko, nic mi neunikne, vsak existuje tolko moznosti, co vsetko sa da citat, ze cas na realne knihy neostava.. uvedomujem si, ze je to chyba.

Ale obcas ma z tej mojej internetovej reality dostane nejaka tlacena kniha. Nie v e-podobe. A ja sa znova vraciam do tych starych cias..

Tak sa tomu stalo aj teraz, ked som travila tyzden na lyzovacke, bez internetu a draha sestricka ma vybavila dvoma knihami (okrem toho som samozrejme vyrazila nabalena vsetkymi moznymi casopismi, lebo treba najprv relax pre mozog). Prva kniha bola taka lahsia, instatnejsia, ako ja hovorim, ziadna komplikovana zapletka, klasicke vztahove problemy z prostredia Blavy. Typicke citanie pre baby, aj ked zasa nie cervena kniznica. Tuto knihu som si citala na zjazdovke pri slniecku, takze to zapadalo do atmosfery. Druha knizka ma najprv nelakala, bola moc hruba, cez 400 stran, bala som sa, ze ma bude nudit, alebo ze ju nedocitam a v Brne uz nebude cas vratit sa k nej. Aka som vsak bola prekvapena, ked som sa do nej den pred navratom zacitala a uz som neprestala. Spomenula som si na vsetky knihy, ktore ma takto dostali (hej, priznavam, tym, ze malo citam knihy, tak som sa dostala vacsinou len k tym znamejsim, takze som takymto stylom zhltla napriklad vsetky knihy od Dana Browna, ci cast knih od Coelha, ale povedzte, ze kto ich nezhltol, ked obaja vedia, ako napisat bestseller? ;))

Kniha mala nazov Tien vetra. Napisal ju spanielsky, pardon katalansky prozaik Carlos Ruiz Zafon a sice na prebale bolo napisane, aka bola uspesna a kolko sa jej predalo, tak som tomu aj tak nevenovala pozornost. Az po precitani a hladani dalsich info o knihe som zistila, ze to bol naozaj bestseller.. co uz, som teda citatel komerciak. Dolezite je, aby sa predsa kniha pacila citatelovi, ze? nemam rada tych akoze presvedcenych literatov, ktori budu tvrdit, aky je to odpad len preto, aby si udrzali fazonu medzi rovnako presvedcenymi znamymi, a potom to tajne hltaju doma.. ja taka nie som.. a tak rovno priznavam, ze - ta kniha ma uplne pohltila a fakt sa mi pacila :)
Je to pribeh z povojnovej Barcelony (po mojej navsteve Barcelony dalsie plus ;) chlapca Daniela, ktoreho otec vlastniaci antikvariat ako desatrocneho vezme do prisne tajneho Cintorina zabudnutych knih. Tam si ma vybrat jednu knihu, ktoru si adoptuje a bude na nu davat pozor po cely svoj zivot. Daniel si vyberie knihu Tien vetra od neznameho autora Juliana Caraxa, ktora ho uplne nadchne a pri patrani po autorovych inych dielach ci po autorovi samom zisti, ze knihy zmizli zo zemskeho povrchu tak, ako aj akekolvek info o ich autorovi. Patranie po informaciach ovplyvni na roky cely jeho zivot a ja som prezivala vsetky radosti, starosti, trapenia a problemy, ktore Danielovi patranie po stopach zivota autora prinasalo, spolu s nim. Nechyba nadych tajomna, jemna krimi zapletka a ani laska (jasne, ta je tam kvoli zenskym citatelkam, ale vsak povedzte vy chlapi, bez nas bab by ste aj tak boli strateni, a tak to bolo aj s hlavnymi hrdinami tejto knihy). Aj ked nie vzdy je ta laska naplnena a stastna. A taku knihu povazujem za dobre napisanu.. taku, ktora vas vtiahne tak do deja tak, ze nevnimate cas ani zivot okolo seba az kym nedocitate poslednu stranku. A prave toto sa mi po dlhej dobe stalo prave pri Tieni vetra. Odporucam.