Cierna hora, den 11 - vlastne uz Chorvatsko, Dubrovnik

Este vecer nas sokuju miestne dubrovnicke ceny. Zvyknuti na Ciernu horu nam tu teraz pride vsetko drahe a dat za pivo 25 kun, tak to ani nahodou. Kupujeme teda v potravinach plechovky za 10 kun a keciame dlho do noci. Toto je jedina noc, ked je tak teplo, ze ani nevleziem do spacaka.. uz zo seba ani nemam co zhodit, a aj tak mi je teplo, uff... Rano, (nie je este ani pol siestej), sa zacina balit velka tlupa Francuzov, stanujucich rovno oproti nam. Buchocu, cinkaju tyckami od stanov, prekrikuju sa.. no proste velmi taktny narod. Rozmyslam, co robit, kedze spat sa mi neda, a tak ma napada uzasna myslienka - idem si zaplavat! :)

Ani jedno rano som sa k tomu nedokopala, a tak teraz na zaver pobytu to mozem aspon vyskusat. Obliekam si plavky a bezim k moru. Cestou stretam Jindru, ktory k moru mieri tiez a aj Opiho, ktory sa od mora uz vracia. Ked dojdeme k moru, tak plaz je uplne prazdna, ale vo vode je zopar ludi - nasi :) Vchadzam do vody, ktora nie je vobec studena a o chvilu si uz uzivam plnymi duskami ranne plavanie. Kraulik po bojky a naspat, troska pokecu, zasa troska poplavania.. ked zrazu zbadam, ako sa blizi obrovska neviemkolkoposchodova zaoceanska vyletna lod (ono totiz nas kemp je rovno nad velkym pristavom, sme vlastne na takom kopcoidnom poloostrove, deliacom pristav od sireho mora). Je to uzasny pocit plavat si vo vode a zaroven vidiet plavit sa kusok od vas taky kolos, tisko prerazajuci vlny.. naplno si tento moment uzivam, aby som potom niekedy mohla porozpravat, ako som sa v Dubrovniku kupala o siestej rano v mori a takmer na mna (pocitovo) sa plavila obrovska vyletna lod :) (ok, viem, som ako male decko).

Neda mi este nieco nenapisat k samotnemu kempu. Kudrnovci to maju dobre vymyslene, z kempu do kempu sa uroven kempovych sluzieb postupne zvysovala, az nakoniec v Dubrovniku zazivame trojhviezdickovy kemp s mnozstvom sprch, kde tecie tepla voda, toalety, na ktorych je papier, mydlo pri umyvadlach, ci tepla voda aj na umytie esusu. Sme z toho hotovi, taky luxus sme necakali :)

Po ranajkach vyrazame do centra Dubrovnika miestnou hromadnou dopravou. Dubrovnik je nazyvany aj perlou Dalmacie. Je jasne, preco. Splet uzasnych uliciek, zachovale hradby okolo celeho mesta, cervene fotogenicke strechy, nie nadarmo je zapisane v zozname UNESCO. Vdaka tomu je ale tiez velmi navstevovane, a nielen nami a domacimi, ale aj inymi turistami, prevazne zo zapadnej Europy, na ktorych sa to tam vsetko nastavilo, a tak ceny uz rozhodne nie su ludove. Tak ako drviva vacsina navstevnikov Dubrovnika mame namierene na hradby (studentske vlezne za 20 kun, normalne 50 kun), z nich je totiz naozaj historicke centrum ako na dlani. Opevnenie mesta bolo vybudovane v 13.st. a postupne sa upravovalo az do 17.st. Motame sa v dave ludi, ktori tvoria nekonecneho mnohonrodnostneho hada. Mame uzasne vyhlady na pevnost za hradbami, morske vlnky narazajuce na hradby, ci tie mnou tak oblubene cervene strechy a zakutia uliciek. Co je zaujimave, tak hradby su naozaj okolo celeho centra komplexne a ich cela dlzka je 1914m. Do centra vedu len dve brany - zapadna Pila vrata a Ploce vrata na severovychode. Od brany Pila vrata sa tiahne ako keby hlavna trieda Stradun, dlha cez 200m. Počas balkanskeho vojnoveho konfliktu prave sem dopadlo 36 delostreleckych granatov.

Vy, co ma poznate, tak viete o mojom vlaznom vztahu k historii a pamiatkam, resp. vyberam si len hrozienka z kolaca :) a tak v Dubrovniku mi stacil pohlad z hradieb na mesto (predsa len pre fotografa pravy raj :)), omrkli sme tiez Namorne muzeum a k tomu uz bol len doplnok v podobe kratkej prechadzky ulickami a Dubrovnika sme mali tak akurat dost. Ved.. mozno sa sem este raz vratim, a budem moct nasat aj ten zvysok atmosfery, ktory sa do mna uz nedostal. Nam urobila bodku za centrom mesta vyborna jadranska zmrzka, ktoru sme nemohli vynechat (a dokonca sme sa aj zasmiali trosku, pretoze predavac, ked nam ju podaval, hovori, ze: "Naschledanou a preji krasny den", na co my, ze "ale, my sme Slovenky, nie Cesky :)", on pohotovo zareagoval "tak dovidenia a pekny den". Mile. (a nasinec to rozhodne nebol)). Na to sme zhodnotili, ze uz fakt stacilo a vybrali sme sa naspat do kempu.

Ja stiham este poobednajsie kupanie, a tiez, ked som vo vode, tak zazivam male dejavu - opat moja ranna velka lod, tentoraz vyplavajuca. No, co by clovek neurobil pre fotku velkej vyletnej lode, ze - tak sa valim rychlo z vody, bezim k fotaku, bezim za lodou (uff, kto kedy videl ist tak velku lod tak rychlo? :) - cvak, mam ju. Po skorej veceri stihame uz len hromadne foto a sadame do busu, aby sme sa o 18 hodin ocitli v Brne. Dovca sa konci. Ale fajna bola a ja zaspavam v drkotajucom buse s fajn pocitom, ze toto leto som si vymyslela fakt dobre. Kudrna, diky..

Cierna hora, den 10 - Stari Bar

Desiaty den bol presunovy. A zaroven posledny v Ciernej hore. Uz uplne. Vsetci si hovorime take tie otrepane vety typu "ach, ale nam to ubehlo", ci "mne sa taaak nechce do prace", alebo "nemozem mat este dva tyzdne dovolenky???" a pritom nas vlastne este caka Dubrovnik, ako perlicka na zaver. Podme ale pekne po poriadku. Pretoze kym sa nadobro rozlucime s Montenegro, tak nam ostava jedna zastavka - Stari Bar.

Priblizne 5km na vychod od mesta Bar, na vrcholku kopca Londza, nachadza sa starobyle opevnene mesto. Stari Bar. Vzniklo naozaj velmi velmi davno, kedze archeologicke nalezy dokazuju obyvanie tohto miesta uz 800 rokov p.n.l. Tak ako vsetky vyznamne mesta v minulosti, ani Staremu Baru sa nevyhli mocenske boje, a tak sa tu vystriedala bohata zmeska - Slovania, Benatcania, Turci. Cas je ale neuprosny, a tak z celeho mesta ostali zachovane uz len ruiny. Par budov sa podarilo opravit, tie opat sluzia ako minimuzea, ci galerie, opat sa tu nachadza divadelna scena na rozne performance. Jednoducho dalsie fotogenicke miesto :) Co je super, tak na sever od pevnosti sa uchoval akvadukt zo 17.st. Pekny.

V sprievodcovi sa docitavam, ze pod pevnostou sa kazdy piatok kona farbisty trh. Mame stastie, je piatok, a tak si mozem pofotit domacich predavajucich vsetko mozne, od zivych sliepok po ovocie a zeleninu.

Potom nasleduje uz len presun do Dubrovnika, kde jedinym spestrenim cesty je trajekt cez Boku kotorsku. Cakanie nan nam trva priblizne hodinu, co by az tak nevadilo, keby mi od rana nebolo nejako divne. Poupalovy stav asi pokracuje. Cakanie na chorvatskych hraniciach nam skracuje film Snezenky a machri (asi na ochladenie v tom teple :)). Po prichode do kempu v Dubrovniku valime este k moru, aj ked do vody sa mi uz nechce, tak aspon fotim fajny most, kym nebude uplna tma.

pred 21.8.2008 v centre Brna

Viem, ze este nemam ukoncenu Ciernu horu, dostala som ale chut zverejnit par foteciek z Brna. Pacil sa mi napad, akym sa uskutocnilo pripomenutie si 40.teho vyrocia vpadnutia vojsk "spojencov" do Ceskoslovenska. V uliciach viseli fotografie vzniknute v tej dobe a vnimavemu okoloiducemu davali dovod k zamysleniu.. preco to tak vlastne dopadlo.. a kde by sme mozno boli teraz.. kolko ludskych osudov to vtedy ovplyvnilo..



a trosku som potom nafotila aj samotne Brno, kontrastne pocasie ako keby pasovalo k tomu, co sa dialo 40 rokov dozadu.. temna doba, do ktorej presvitlo par nadejnych lucov slnka, aby to nakoniec skoncilo uplne inak..

Cierna hora, den 9 - Ulcinj

Toto je nas posledny ciernohorsky den. V podstate. Zajtra uz bude presun do Dubrovnika, sice so zastavkou v Starom Bare, ale predsa. Na programe posledneho montenegrovskeho dna je mestecko Ulcinj. Kempime kusok od mesta, predsa nas ale soferi vezu blizsie k centru, od ktoreho aj tak musime este solidnu polhodinku chodze v brutalnom teple poslapat smerom k staremu Ulcinju. Je poznat, ze sme kusok od albanskych hranic, 80% obyvatelstva tvoria totiz Albanci, aj nazov mesta sa pise inak - Ulqin. Rok co rok aj tu ale mizne tradicna moslimska kultura, vlani vraj chodilo v uliciach ovela viac zahalenych zien, nez tomu bolo tento rok.

Mestecko ma bohatu historiu. Uz oddavna tu bol vyznamny pristav, prekvital tu obchod nielen s tovarom, ale aj s otrokmi z Afriky. Po Slovanoch a Benatcanoch ovladli na 300 rokov mestecko Turci, vtedy Ulcinj spadal pod Osmansku risu. V tejto dobe sa mestecko preslavilo - aj ked nie v pozitivnom slova zmysle. Prave tu bolo zname "doupe" piratov, ktori oberali obchodne lode v celom Stredomori. Ciernej hore pripadol Ulcinj az v 19. storoci, pricom Turci sa ho nechceli vzdat, ale vplyv celej Europy bol proti nim. Perlickou je, ze v case tureckej nadvlady nemohla byt ziadna stavba (a uz vobec nie ina krestanska) vyssia nez veza mesity, preto jeden z kostolov bol zapusteny pod uroven terenu.

Nasu put Ulcinjom zaciname v Citadele, historicky najstarsej casti Ulcinju. nez vkrocime medzi jej mury, tak stihame este vidiet kostol Sv. Nikolu, ktory bol pocas tureckych vpadov premeneny na mesitu. Citadelu (vstup 1€) tvori komplex opravenych budov, v ktorych su malicke muzea. Nachadza sa tu tiez podium na letne predstavenia, idealna kulisa napriklad na Shakespeara :) Po klasickych kochackach na more a cast mesta sa motame malilinkymi a uzulinkymi ulickami stareho Ulcinju. Krasna to atmosfera, az by sa ziadalo napisat, ze naozajstna romantika, najma pre fotografov :) (Lenka s Drazou totiz nezdielaju moje a Opiho nadsenie pre fotodokumentaciu uliciek, a tak motanie obmedzujem na to najnutnejsie).

Nasledne prechadzame popri Malej Plazi, ktora posobi ovela milsie, nez jej "velka sestra" Velika Plaza. Prave na malej plazi vzdy pirati oslavovali svoj lup :) Ulickou bazaroviteho charakteru sa vraciame k busu, vzdavame sa totiz povodneho planu dojst do kempu peso, pretoze je strasny upek. Cestou miname trhovisko (ja vidim len klasicke "satove", potom vecer mi par ludi povedalo, ze hned za nim bolo uzasne zeleninove a ja som ho neobjavila.. :( holt, strasne teplo bolo, ani chodit sa mi nechcelo). V buse prosime soferov, aby nam zastavili pri rybarskom moste, chceme zasa fotit a zaroven sa cestou do kempu najest v niektorej z mnohych restik. Treba predsa ochutnat tradicne jedla :)

Sadame teda do jednej z restik. Teraz este zivaju prazdnotou, predsa len, Albanci a vseobecne balkanci ziju hlavne v noci (to sme az cumeli, aky ruch tam v noci bol). Rukami a nohami sa dohovarame, kto bude co jest. Chlapci v restike totiz moc nevedia ani anglicky, ani nerozumeju mojmu mixu slovinciny, slovenciny, srbstiny atd atd.. jedalny listok je tiez len v albancine, ale o to vacsia sranda je pri vysvetlovani, ze co si vlastne dame. Vyhoda je, ze cast nazvov jedal poznam z mojich predchadzajucich balkanskych potuliek a tiez ze cast maju pekne vystavenu a predpripravenu v takom boxe. Ja s Drazou si vyberame nieco, co sa vola fly, ci flu, ci tak nejak, kazdopadne ciernohorsky ekvivalent sme nevypatrali. Je to taky slany kolac ako keby z platov cesta, naplneny kyslou smotanou a kajmakom a zapeceny. Fajne to je. davame si k tomu salatiky, takze je toho aj dost. Lenka neodola grilovanym paprikam a kuraciemu stehienku a Opi sa na moje odporucanie nechava zlakat na pljeskavicu plnenu kajmakom, co sa ukaze ako dobry napad, lebo je to vynikajuce. K tomu nejake pivko a chrochtame blahom. Do kempu sa vyslovene dogulame. Skocime este k moru na posledne vykupanie a vecer je uz len balkanska klasika - melon a dobry pokec v partii ludi z nasho zajazdu.

Cierna hora, den 8 - Skadarske jazero

Nastava osmy den nasho putovania po Ciernej hore. Lucime sa s kempom, kde sme stravili 5 noci a mierime tentoraz tunelom do vnutrozemia, aby sme zhliadli najvacsie sladkovodne jazero v Europe - Skadarske jazero. Mame tu dohodnutu lodku, ktora nas prevezie po jazere, v plane je tiez zastavka na vykupanie sa a potom obedik v miestnom penzione.

Ked tak pekny opis jazera a nieco malo o nom sa da najst tu. Komu sa nechce citat link, tak len v skratke - Skadarske jazero, leziace len par metrov nad hladinou mora (vdaka okolitym kopcekom to tak ale nevyzera) je rajom vsemozneho vtactva (niet sa co divit, ked je jazero plne ryb). Takmer dve tretiny jazera patria Ciernej hore, zvysok Albansku. Vdaka svojim krasam a zivocisstvu bola oblast jazera a prilahlej krajiny vyhlasena narodnym parkom (vstup 4€). Samotna plocha jazera sa v priebehu roka meni, v zavislosti na vydatnosti dazdov. Napaja ho viacero riek, ale co je zaujimave, tak aj krasove pramene na dne jazera.

My vyrazame lodkou z mestecka Virpazar. Plavame najprv rakosim (ale vtaciky, ktore chcem tak velmi fotit, mi nechcu nejako zapozovat, tak fotim aspon lekna), neskor volnou hladinou. Vyhlady su prekrasne. Vsetci ochkame a achkame nad tou nadherou. Plavime sa najprv smerom k albanskym hraniciam, pri ostrovceku, na ktorom su ruiny kostola to otacame a mierime popod most, ktorym hlavna cesta Podgorica - Petrovac pretina jazero. Nechavam sa tiez Opim trosku narcisovsky vyfotit na lodke.Fotim aj ludi zo zajazdu, tu mi pozuje nevedomky Lucka.Cely cas skumam pohladom vodu, ktora sa mi zda dost kalna na to, aby som sa v nej vykupala. Presvedcivo hovorim, ze hoci mam na sebe plavky, tak ja do nej urcite nevleziem. Zrazu lod zastavuje a Jindra nam hovori, ze toto je miesto, kde si mozeme zaplavat. Prvi nadsenci skacu do vody. Ja som stale presvedcena, ze do vody nejdem. Ked ale ti prvi odvazlivci zacnu nadsene vykrikovat, ze aka je to nadhera, plavat vo vode kalnej a teplej ako kava a pritom nie slanej, tak nie je mi viac treba, davam fotak do ruky Lenke a skacem nakoniec do vody tiez. A musim dat nadsencom za pravdu - voda je genialna, plava sa vyborne. Aj ked mi chyba jemne nadnasanie z morskej vody, na ktore sa tak lahko zvyka (a este lepsie v tej slanej vode plava hlavne kraulik :)).

Po vykupani este chvilu brazdime jazero, vsetci sme ale zniceni z plavania a tiez zo slnka - slusne pripeka. My sedime na lodi vpredu, kde prazi ako naozaj a hoci sa snazim chranit sa pred slnkom, druhy den mi je trosku divne, asi som mala jemny upal. Nasleduje obedik v restike, ktora patri prepravnej spolocnosti, co nas viezla. Tipujeme to na rybiu polievku a rybu. 100 bodov. Polievka je super, ryba klasicky pstruh, ale da sa. Splachujeme to vychladenym pivkom, takze spokojnost maximalna. Perlickou na zaver je ukazka minimuzea v penzione, venovanemu miestnemu zivotu, rybolovu a tak. Ahaa, a zabudla som na este jednu perlicku - kazda zena dostavame kyticku miestnych bylin, nieco uzasne :) privoniavam si k nim celu cestu.

Zo Skadarskeho jazera mierime popri mori dalej na juhovychod, az takmer k albanskym hraniciam ku mestecku Ulcinj. Ubytovavame sa v kempe, kde nas dojima absencia akehokolvek normalneho wecka, len same stupacky. Uff, bude to tazke (moj traviaci trakt pracuje extra vydatne celu dovcu, takze sa z tureckych WC velmi tesim). Inak kemp pekny, travnaty, sprchy lepsie nez v tych predtym. Bezime este na plaz, ochladit sa do vody. Sme nedaleko miesta nazyvaneho Velika plaza. Ked na plaz dojdeme, tak chapeme, preco. Velika plaza je dlha 23km, nikde ziadna pekna sceneria, ako na tej minulej. Hmm, sme trosku sklamani, asi sme moc rozmaznani. Jedine, co sa tam da fotit, su ludia. Okrem toho sa jedna o pieskovu plaz, takze vstup do mora je velmi velmi mierny, clovek slape 50m a voda mu je stale po kolena. Pre mna ako plavca nic moc. Tiez su tu davy ludi, hlavne Albancov, inych cudzincov moc nepocut. Po veceri vyrazame este smerom na mesto, lebo chcem fotit tradicny sposob chytania ryb na rieke a cestou prezerame stanky s roznymi kravinami. Pritom nachadzame bizu za 1-2€, svietia nam oci od nadsenia (typicke baby :)), a tak po nakupoch zakoncujeme fajn vecer uz len pivkom a hajde spat.